V živote nie je pravdepodobne nič horšie a nebezpečnejšie než strach.Jawaharlal Nehru

OCD (Obsedantno-kompulzívna porucha) je charakterizovateľná obsesiami (Obsesia je nutkavá predstava pri niektorých poruchách, chorobne sa vnucujúca predstava, posadnutosť) a / alebo kompulziami (Kompulzia je nezmyselné vykonávanie určitých pohybov, ktorým sa postihnutý nemôže ubrániť)  ktoré človeka oberajú o čas. Sú stresujúcimi a /alebo sú v rozpore s bežným denným správaním, zasahujú do vzťahov s inými ľuďmi alebo dokonca znemožňujú denné fungovanie.

Obsesie sú perzistentné (trvalé, stále) , pretrvávajúce impulzy, myšlienky, obrazy alebo idey, ktoré sa vkrádajú do myslenia človeka a spôsobujú excesívne (výstredné, nemierne) obavy a úzkosť. Nazývame ich toiež vtieravými myšlienkami, nutkavými myšlienkami a podobne. Psychoterapia je v dnešnšj dobe jednoznačne najdôležitejšou súčasťou práce s nimi. Lieky dokážu uvolniť nervy, avšak nedokážu Vás zbaviť myšlienok. Je oveľa výhodnejšie naučiť sa s vlastnou mysľou pracovať, ako ju len kŕmiť chémiou dúfajúc, že problém je tam..

Kompulzie sú mentálne akty alebo opakujúce sa správanie, ktoré sú dôsledkom obsesií a majú za cieľ odstránenie úzkosti alebo obáv. Je im pripisovaná magická moc. Človek predpokladá, že ak budú vykonané, poslúžia ako prevencia pred tým, čoho sa obáva ako napríklad pred smrťou, chorobou, alebo nešťastím.

OCD má mnoho tvárí, avšak štýl a spôsob myslenia a správania je u ľudí, ktorí ním trpia veľmi podobný. 

 

Základné typy obsedantno-kompulzívnych porúch : 

 

Kontrolóri

Žijú s excesívnym (výstredným) , iracionálnym (nepochopiteľným)  pocitom zodpovednosti za možné nebezpečenstvo a katastrofu, ktoré by sa mohlo stať a ktorým by mohlo dôjsť k poškodeniu iných, čisto v dôsledku “nedokonalosti” nositeľa obsesií.

Cítia nutkanie opakovane kontrolovať napríklad dvere, zámky, vypínače na domácich spotrebičoch, aby zabránili tomu, čo by sa mohlo stať ak by neskontrolovali, či je všetko v poriadku. Niekedy kontrolujú aj ľudí, na ktorých im záleží, aby zistili, či sa im niečo nestalo.

Kontrolovanie znižuje úzkosť, ktorá nastupuje po objavení sa nutkavej myšlienky, avšak len krátkodobo. Obavy sa často vracajú, alebo sú nahradené podobne obavnými myšlienkami, ktoré spôsobuje ďalšiu potrebu kontrolovania.

Kruh úzkosť- kontrolovanie - mierna úľava – úzkosť - ďalšie kontrolovanie prebieha neustále.

Kontrolovanie môže, ale nemusí mať vzťah k obsesívnemu strachu. Môžu napríklad kontrolovať, či sú dvere zamknuté, potom, čo ich prepadla myšlienka, že odišli bez zamknutia. Alebo môže študent, potom čo pokazil zadanie v škole kontrolovať blízku osobu, či sa jej nič nestalo a či je v poriadku.

 

Umývači a čističi

Majú často obavné myšlienky týkajúce sa možnej kontaminácie (nakazenia)  špinou, bacilmi alebo vírusmi. Žijú s takmer neutíchajúcou obavou z toho, že spôsobia druhým znečistenie alebo že nedokážu zabrániť ohrozujúcemu znečisteniu. Následkom obavných myšlienok je vysoká miera úzkosti a neustála potreba túto úzkosť znižovať. Väčšinou ide o umývanie si rúk, sprchovanie sa alebo upratovanie svoje domácnosti, ktoré však trvá hodiny.

V priebehu času, s tým ako človek objavuje nové možnosti kontaminácie (nakazenia) , sa strachy spájajú, nabaľujú jeden na druhý. Umývanie sa a čistenie vecí sa stáva prepracovanejším avšak prináša zároveň stále menej úľavy.

Usporadúvači a opakovači

Majú pocit, že musia zoraďovať určité predmety určitým presným spôsobom, alebo môžu mať potrebu opakovať donekonečna určité správanie.Mnohí trvajú na tom, aby určité objekty, ako šnúrky od topánok, vlasy, alebo osobné veci boli perfektne rovnaké alebo symetrické.

Ak sú ich veci posunuté, ak sa ich niekto dotkne alebo ich len mierne pohne, prináša im to obrovskú úzkosť. K tomuto správaniu ich vedú obavné myšlienky, že ak nebude všetko usporiadané, stane sa im alebo ich milovaným ľuďom niečo hrozné.

Môžu potichu počíťať alebo opakovať slová, nanovo usporadúvať predmety alebo zapínať a zhasínať svetlo dokiaľ majú pocit, že všetko je “tak ako má byť”. Len vtedy sa na chvíľu, ak vôbec, stratia obavné myšlienky.

Čisté obsesie /pure OCD/

Zažívajú nechcené, vtieravé myšlienky hrozivého charakteru, ktorých obsahom je ublíženie iným ľuďom. Tieto predstavy majú takmer vždy sexuálny alebo násilnícky obsah. Môžu im tiež na um prichádzať na um myšlienky na to, že sami spáchajú nejaký sexuálny alebo agresívny akt, ktorý je z ich pohľadu odporný a odpudivý. Tento typ obsesií nazývame “pravou obsesiou” alebo “pravým O,” keďže sa jedná o obsesie po ktorých nenasleduje zjavné kompulzívne správanie.

Avšak na základe nedávnych štúdií sa zistilo, že aj u týchto ľudí sú kompulzie prítomné, aj keď sú skôr rafinovanejšieho charakteru, často maskované a nezriedka mentálneho charakteru alebo sa prejavujú ako rituály. Napríklad ide o počítanie, modlenie sa, opakovanie určitých slov všetko s cieľom vypudiť nepríjemné obťažujúce myšlienky.

Môže ísť taktiež o revíziu obsesívnych myšlienok, aby sa im človek vyhol alebo znížil napätie. V neželaných situáciách títo ľudia často zažívajú určité obtiažne definovateľné pocity v oblasti genitálií. Často vyžadujú od iných opakované uistenie, že nikomu neublížia.

Tak ako pri ostatných typoch OCD, aj tieto mentálne rituály prinášajú dočasnú úľavu od úzkosti, spôsobovanej vtieravými myšlienkami. Avšak s postupom času sa úľava nimi prinášaná znižuje a mentálne rituály sa stávajú prepracovanejšími.

Hromadiči

zbierajú nepotrebné veci a majú problém s vyhodením niečoho, čo by iní ľudia určite označili za odpad. K nahromadeným veciam si vytvárajú silný vzťah a pripisujú im neprimeranú hodnotu. Majú obavy, že budú niektorú vec raz v budúcnosti potrebovať. Zbaviť sa vecí im spôsobuje také nepríjemné napätie, že je pre nich jednoduchšie si ich ponechať.

Škrupulózni (úzkostlivý, dôkladný)  ľudia sú obsesívni v otázkach náboženstva, etiky alebo morálky. Vyžadujú od seba omnoho viac, než iní ľudia, ktorí zdieľajú rovnaké presvedčenie ako oni. K ich kompulziám môžu patriť modlitby a hľadanie uistenia sa u iných, že ich správanie je “čisté”. Kompulzie im však neprinášajú dostatočnú úľavu a OCD vyžaduje ďalšie modlitby, uisťovanie sa a rituály.

Množstvo bežných ľudí by sa stotožnilo do určitej miery s niektorou z týchto kategórií. Kto niekedy neskontroluje po druhý krát, či zamkol dvere? Zbierka novinových výstrižkov jedného človeka, môže byť pre iného bezcenným odpadom. OCD sa však stáva problémom vtedy, keď správanie človeka zasahuje do jeho bežnej každodennej rutiny natoľko, že je obťažujúce. Možno aj u seba nájdete niekoľko z hore uvedených symptómov, ale neničia vám život.

Čítajte ďalej a možno zistíte, že vaše rutiny do vášho bežného života zasahujú priveľmi. Aj v prípade, že nemáte také množstvo symptómov, aby sa u vás diagnostikoval OCD, môžete profitovať z princípov kognitívno-behaviorálnej terapie, ktoré sú určené na pomoc ľuďom u ktorých je OCD už plne rozvinuté.

---

Príbeh Katky: “Čo ak?” - môj neželaný spoločník

Moje ťažkosti s OCD sa začali obavou, že som pri odchode z domu nezamkla dvere. Po istom čase moja potreba skontrolovať, či som tak urobila a obavy, či som tak urobila vzrástli natoľko, že pohltili celý môj život.

Vracala som sa opätovne domov, aby som skontrolovala dvere, rúru, či varnú kanvicu. Mimo domu som musela často krát prerušiť svoju prácu a vrátiť sa k autu, aby som sa uistila, či je ručná brzda zatiahnutá a dvere zamknuté.

Myšlienka: “Čo ak?” sa stala mojím stálym spoločníkom. “Čo ak som nechala odomknuté dvere na aute, vlezie do neho dieťa a ublíži si? Čo ak som nezatiahla ručnú brzdu, niekto ťukne do auta zo zadu a auto sa posunie dopredu a zroluje na niekoho?”

Obsesie sa točili okolo strachu, že som niečo spravila, čo iným ublíži alebo nespravila niečo a to povedie k tomu, že iným ublížim. Tiež som mala problém s umývaním rúk, keď som pre niekoho pripravovala jedlo, zo strachu, že ho kontaminujem.

Teraz, zhruba desať rokov potom, čo sa OCD stalo mojím spoločníkom, ide už len o občasného návštevníka. Áno, z času na čas mávam obsesívne myšlienky, ale som schopná ich vypustiť z hlavy a nezaoberať sa nimi. Veľmi zriedkavo sa mi stane, že sa vrátim, aby som skontrolovala dvere na dome, ale keď to spravím tak pokračujem v bežnom fungovaní a nevraciam sa kontrolovať ich znova. 

Máriin príbeh

Mária sa začala nutkavo obávať vírusovej nákazy v čase, keď sa jej najstarší syn nakazil život ohrozujúcim vírusom. Začala sa vyhýbať krvi, špine, bacilom a červeným miestam, kvôli možnosti aj keď len nepatrnej, že ochorie a nebude sa môcť starať o svojho syna. Keď vyhľadala odbornú pomoc, trvali jej obavy už päť rokov, pričom sa neustále zhoršovali.

V čase vyhľadania pomoci si už Mária umývala ruky 100 krát denne a jej sprchovací rituál trval hodinu. Vyhýbala sa cestám, ktoré viedli okolo nemocníc, kliník a lekárskych ambulancií, lebo ich považovala za “kontaminované”. Vyhýbala sa tiež uliciam, kde sa zvykli pohybovať bezdomovci, lebo si bola istá, že u nich sú otvorené rany častejšie než u ľudí, ktorí bývajú v nejakej domácnosti. Vyhýbala sa všetkému, na čom bola červená škvrna, zo strachu, že táto škvrna len prekrýva krvavú škvrnu.

Skutočne bezpečne sa Mária cítila len v určitých častiach vlastného domu. Do týchto častí domu však nemali prístup iní členovia jej rodiny, a najmä jej manžel, keďže pracoval pre doručovaciu spoločnosť a denne navštevoval miesta akými sú nemocnice alebo lekárne a podobne. Mária aj jeho preto označila za “kontaminovaného”. Keď sa vrátil domov z práce, musel sa okamžite osprchovať a oblečenie, ktoré mal na sebe vložiť do práčky, aby sa ho Mária ani len nedotkla.

Príbeh Denisy

Aj keď si Denisa nevedela ani len vybaviť obdobie v jej živote, v ktorom by nadmerne všetko nekontrolovala, neobťažovalo ju toto jej správanie, kým sa nedostala na vysokú. Odsťahovala sa v tej dobe od rodičov a začala bývať v malom prenajatom apartmáne so spolubývajúcou. Spočiatku jej spolubývajúcej Denisin záujem o bezpečnosť imponoval. Cítila sa bezpečne, keď Denisa každý večer skontrolovala, či sú zamknuté dvere, skontrolovala rúru a spotrebiče.

Postupne však táto kontrolovacia rutina trvala stále dlhšie a dlhšie a pridávali sa do nej stále nové a nové zariadenia, ktoré bolo potrebné skontrolovať. Vystrašila sa, keď Denisa začala kontrolovať aj okná, ktoré boli vždy zamknuté a ani sa neotvárali a keď pozerala aj za skrine a pod postele. Kontrola musela tiež prebiehať v určitom poradí. Ak bola Denisa niečím vyrušená alebo sa dostatočne nesústredila, musela začať od znova. Niekedy začala od znova len preto, že: “z toho nemala dobrý pocit”.

Denisa si tiež robila kópie školských úloh a ukladala si ich do krabice. Po večeroch si tieto kópie prechádzala znova a znova, aby zistila, či nevynechala nejakú dôležitú vec alebo nenapísala niečo ofenzívne. Domov volala tri krát alebo štyrikrát denne, aby sa uistila, že jej rodičia a malý brat sú v poriadku. Kontrolovala tiež svojich priateľov a ľudí, s ktorými prichádzala cez deň do styku.

Povedala niečo zlé niekomu? Ublížila niekomu, tým, že si nezakryla ústa pri kašli? Celé večere trávila prechádzaním si dňa v myšlienkach a zisťovaním, či niekomu niečo zlého niekomu nespravila.

Róbertov príbeh

Aj Róbert mal problém, s kontrolovaním, avšak väčšina jeho kontrolovania súvisela so šoférovaním. Raz podvečer, keď šoféroval, uvidel v strede vozovky muža. Prešiel okolo neho a pozrel sa do spätného zrkadla, či mu nejako neublížil. Muž bežal preč a pri ďalšom pohľade ho Róbert už nevidel. Začal sa obávať, či ho autom nejako nezasiahol a neudrel.

Na najbližšej križovatke sa otočil a vrátil na miesto, kde muža videl. Šoféroval pomaly, ale nikde nevidel mŕtve telo. Oči to videli, ale istý si stále nebol. Opäť prešiel tú istú trasu. O hodinu neskôr keď meškal na dohodnuté stretnutie si ešte stále nebol istý. Šiel domov a s obavami čakal na večerné správy. Ak by sa stala nejaká nehoda, určite by to v správach bolo.

O týždeň neskôr šoféroval Róbert okolo ženy na bicykli. Strach sa ozval znova. Možno ju zrazil. Pozrel sa do spätného zrkadla, stále tam bola. Čoskoro sa však musel do spätného zrkadla pozerať stále a stále, kedykoľvek minul chodca či cyklistu. O 11:00 vždy pozeral správy, aby zistil, či niekoho nezrazil alebo niekomu na ceste neublížil.

Benov príbeh

Už ako dieťa mal Ben všetky hračky vo svojej izbe vždy zorganizované. Vojačikovia patrili do krabice. Skladačky mali miesto na poličke. Knihy boli zoradené podľa veľkosti, malé na pravo,veľké na ľavo. V škole si o Benovi a jeho rituáloch deti pošuškávali. Knihy ukladal do lavice každý deň presne na to isté miesto. Ceruzu mal ostrúhanú a vždy uloženú hore na lavici, presne v strede, s hrotom otočeným nahor. Guma patrila do pravého horného rohu, nie však príliš blízko k okraju lavice. Papiere boli umiestnené v strede lavice.

Ako dospelého Bena ľudia málokedy navštevovali. Bolo by príliš náročné všetko dať na správne miesto, potom čo by odišli. Ak aj niekto prišiel, napríklad rodinní príslušníci, nemohol si ich návštevu skutočne vychutnať, lebo pociťoval obrovskú úzkosť z toho, že pohli vecami a tie už neboli presne tam kam patrili.

Martinov príbeh

Martin mal problém pri prechádzaní cez prah dverí. Ak mal “zlý pocit” alebo “niečo proste nesedelo” musel sa vrátiť a prekročiť prah znova. Keď prechádzal cez vchodové dvere, musel sa najskôr dotknúť pravej strany zárubne, potom ľavej a nakoniec jej hornej časti. Ak nemal dobrý pocit, musel spraviť krok vzad, krok vpred a potom znova zopakovať dotykový rituál.

Sadanie si do kresla alebo vstávanie z neho tiež sprevádzal rituál. Martin sa najprv dotkol zeme, potom uchopil bočné časti stoličky oboma rukami až tak sa postavil. Písanie zabralo množstvo času a úsilia. Každé písmeno musel dva krát obtiahnuť. V konečnom dôsledku trvalo Martinovi všetko omnoho dlhšie než iným ľuďom.

Vstával o tretej ráno, aby mohol z domu odísť o ôsmej. Všetko muselo byť spravené “proste správne”.

Marekov príbeh

Vina sprevádzala Mareka neustále. Ak mu na um prišli “zlé” myšlienky – obvykle rúhačského alebo sexuálneho charakteru, modlil sa. Ale modlitba musela byť presná, povedaná “ako má byť”, inak nefungovala. Takže musel modlitby opakovať znova a znova, až pokiaľ nemal pocit, že sú “ako majú byť”. Obzvlášť bolestivé bolo pre Mareka to, že ho myšlienky zlého charakteru prepadávali najmä v kostole. Výsledkom bolo pokušenie vzdať sa viery a nechodiť vôbec do kostola. Na druhej strane sa však obával, že ak by zanechal vieru, cítil by ešte väčšiu vinu.

Lujzin príbeh “Pre jedného odpad, pre druhého bohatstvo.”

Roky si touto vetou Lujza odobrovala svoju zbierku vecí. Ale väčšina vecí, ktoré hromadila vo svojom byte by neboli bohatstvom pre nikoho. Časom sa krabice stali problémom. Lujza to skúsila vyriešiť sťahovaním, avšak aj jej nový apartmán ich bol čoskoro plný. Lujza si odkladala noviny, časopisy, recepty a poštu – dokonca aj reklamné letáky. Nebola si istá prečo to robila. Avšak myšlienka, že by niečo vyhodila, jej spôsobovala strašnú úzkosť.

Annin príbeh

Anna pripravovala pre svoje dvoj ročné dieťa obed a do ruky vzala nôž aby pokrájala paradajku. Zrazu sa z ničoho nič objavila myšlienka: “čo keby som svojmu dieťaťu vbodla ten nôž do hrude?”. Prestrašila sa a okamžite ju zalial pocit viny. Na druhý deň sa však myšlienka objavila znova. V ten istý deň, keď kúpala malú, jej napadlo: “ Čo ak by som ju utopila?”. Príšerne ju to rozrušilo. Počas nasledujúcich dní si opakovala: “Musím byť otrasnou matkou, keď mi na um prichádzajú také myšlienky. Spravím čokoľvek aby to prestalo.” Aby sa týchto myšlienok zbavila, zamestnávala svoju myseľ opakovaním si vety: “Som dobrá matka a niečo také by som nikdy neurobila”.

Myšlienky sa však objavovali naďalej a ich intenzita narastala. Kedykoľvek bola s dcérou sama, pociťovala úzkosť. Začala sa vyhýbať kontaktu s ostrými predmetmi, v prítomnosti svojej dcéry. Vždy zabezpečila, aby bola pri kúpaní jej dcéry na blízku jej matka (ktorá o jej myšlienkach samozrejme nič nevedela).

Romanov príbeh

Aj Romana obťažovali neželané myšlienky. V mysli sa mu odohrávali určité scény znova a znova, ako nekonečný príbeh. Obával sa ich, obával sa, že by sa mohli stať skutočnosťou. Niekomu v tých scénach ubližoval, zvyčajne svojej manželke. Vedel, že by jej nikdy neublížil, tak prečo sa mu to stále zdalo? Napríklad si vychutnával jedlo, alebo nejaký film, keď ho myšlienky prepadli. 

Keď ho práve nerušili myšlienky, vkrádala sa mu do mysle hudba. Tá istá melódia sa mu v mysli prehrávala dookola celé dni. Úplne neočakávane sa melódie menili, ale naďalej ho svojou prítomnosťou trýznili.

 

Práve ste si prečítali niekoľko obvyklých príbehov ľudí s OCD. Teraz napíšte svoj príbeh - napíšte ho, akoby ste rozprávali s niekým, komu dôverujete. Napríklad najlepšiemu priateľovi, niekomu, o kom ste si istý že vás nevysmeje, nebude súdiť alebo kritizovať za to, čo napíšete. Dovoľte si napísať všetky svoje pocity a myšlienky, ktoré vám život s OCD prináša. Aj keď sa vám to možno v tomto momente ešte nezdá, skutočne v tom nie ste sám. Nie ste jediný s podobným problémom. Ak sa obávate, že by si váš príbeh niekto prečítal, vytrhnite ho po dopísaní, uložte do obálky a odložte na bezpečné miesto. Raz, keď bude boj s OCD úspešne za vami, budete tento moment hodnotiť ako jeden z najdôležitejších momentov na vašej ceste k uzdraveniu sa.

Čím skôr vyhľadáte pomoc, tým menej sa celý cyklus OCD zafixuje a tým menší dosah na Váš život bude mať. Dôležitám prvkom je tiež uvedomiť si, nakoľko sú vtieravé myšlienky ozvenou minulosti, na ktorú chcete zabudnúť, túžbou do budúcnosti, o ktorej pochybujete, alebo sú zautomatizovaným spôsobom akým sa vyhýbate emóciám spojeným s faktom, že dané myšlienky máte. 

Pripravujeme online program pre prácu s vtieravými myšlienkami, ktoré môžu byť rôzneho druhu. Ak máte záujem byť informovaní o jeho spustení, napíšte nám cez kontaktný formulár, budeme Vás informovať.

Tu kontaktovať.